História chovu kanárikov (1)
Vložené 30.03.2020
Vedecký a technický rozvoj napreduje nielen v priemyselnej oblasti, ale i v oblasti chovateľskej. Doterajšie knihy, ktoré boli vydané od autorov Pavliš – Ižo, i publikácie od W. Wienera, i kniha o kanárikoch od autora H. Bielfeldaz roku 1983 už nevystihujú súčasný stav. Vo sfére farebných, postavových kanárikov, ba aj u vtákov európskej fauny a ich krížencov, došlo v poslednom období k veľkým zmenám. Medzi farebnými kanárikmi boli vyšľachtené a uznané nové farebné rázy, medzi postavovými kanárikmi došlo k vyšľachteniu nových plemien, niektoré európske vtáky boli domestikované a pri niektorých boli vyšľachtené nové farebné mutácie. I novšie publikácie pojednávajúce o chove kanárikov nemeckých a anglických autorov, nevystihli požiadavky chovateľov (začiatočníkov i pokročilých), s ktorými sa stretávam pri rôznych chovateľských stretnutiach, nezaoberali sa podrobnosťami a v niektorých kapitolách, v ktorých sa uvádzalo ich rozdelenie do jednotlivých skupín, boli informácie nepresné a často i zavádzajúce.
Tieto, aj iné pohnútky ma viedli k tomu, že som sa podujal napísať tento seriál. Viedla ma k tomu aj moja doterajšia, viac ako štyridsaťročná skúsenosť v chove a odchove farebných kanárikov. V neposlednom rade i posudzovanie týchto vtákov, ktorému sa venujem od roku 1984, na rôznych miestnych, národných i medzinárodných výstavách. Toto všetko ma inšpiroval. Seriál zohľadňuje požiadavky chovateľov, ktoré som získal svojim pozorovaním počas niekoľkých rokov. Vychádza z najnovších poznatkov v Európe i vo svete, získané od skúsených chovateľov z rôznych chovateľských i osobných stretnutí.
Poukazujem na najnovšie poznatky v skupine farebných, spevavých a postavových kanárikov, vrátane šľachtiteľskej činnosti (genetiky), ktorá koncom minulého milénia a začiatkom nového tisícročia nadobudla nevídaný rozmach. Okrem toho, že došlo k vyšľachteniu nových mutácií a plemien v oblasti farebných a postavových kanárikov, v skupine spevavých farebných kanárikov došlo k zmenám, hlavne v ich výstavníckej činnosti. V dôsledku rýchleho napredovania vývoja v oblasti šľachtenia týchto vtákov je nemysliteľné, aby chovatelia v tejto oblasti vo svojich chovoch nepostupovali cieľavedome. Domnievam sa, že po prečítaní seriálu nájdu správny smer svojej orientácie vo vlastných chovoch a budú odchovávať len štandardné jedince a predídu možným chybám. Prajem Vám príjemné čítanie.
Mgr. Michal Vojník
chovateľ a posudzovateľ
farebných kanárikov
HISTÓRIA CHOVU KANÁRIKOV (1)
Kanáriky sa chovajú v zajatí už viac než 500 rokov a stále sa tešia veľkej obľube medzi chovateľmi a to pre ich spev, sfarbenie a variabilne nádhernú postavu. Ich domovinou sú Kanárske ostrovy, ktoré v roku 1479 pripadli Španielom, a kde tieto vtáky žijú dodnes. Hovorí sa, že kanárik dostal pomenovanie podľa krajiny výskytu, teda podľa Kanárskych ostrovov.Ak sa však pozrieme bližšie na tieto ostrovy a pátrame po ich histórii, zistíme, že čo malo vplyv na ich pomenovanie. Kanárske ostrovy dostali svoje pomenovanie z latinského označenia pre psa canis,pretože podľa legendy tieto ostrovy v minulosti strážili obrovské psy. Kanárske ostrovy pozostávajú z 13 ostrovov, z ktorých je 6 neobývaných. Majú rozlohu 7 447 km2, 1 968 280 obyvateľov (údaj z roku 2005). Ostrovy ležia na podmorskom morskom chrbte, ktorý je dlhý asi 500 km, nachádzajú sa v Atlantickom oceáne asi 100 km severozápadne od Afriky. Sú sopečného pôvodu. Ich metropolami sú Santa Cruz na Tenerife a Las Palmas na Grand Canaria.
História týchto ostrovov je veľmi rozmanitá. V rôznych literatúrach sa uvádza, že už pred 3000 rokmi pred Kristom tam sídlili Guančovia (pôvodné obyvateľstvo ostrovov).Boli objavené v prvej polovici posledného tisícročia pred naším letopočtom. Uvádza sa, že už vtedy ich poznali Feničania, Gréci a Rimania. V staroveku boli známe ako Ostrovy šťastia (Insula Fortunatae).
Kanárske ostrovy
Najväčší záujem o Kanárske ostrovy nastal v prvej polovici 14. storočia. V roku 1341 portugalský kráľ Alfonz IV. vyslal dva koráby na znovu vypátranie týchto ostrovov. Z toho roku sa zachoval veľmi vzácny písomný doklad od florentských kupcov, ktorí svojimi písomnosťami potvrdili znovu objavenie súostrovia. V uvedenom roku na ostrovoch bola založená Portugalská obchodná koloniálna spoločnosť a pri tejto príležitosti boli do Portugalska privezené prvé divo žijúce kanáriky.
V roku 1479 sa začali divé kanáriky (Serinus canarius) vo väčšom množstve dovážať do Španielska, ktoré sa v tom čase ujalo nadvlády nad týmito ostrovmi. Kanárik vtedy upútal na seba pozornosť svojím nádherným spevom a nenáročnou opaterou v klietke. Nevynikal farebnosťou, bol to vták zelenej farby, ako dnešný žlto-čierny, ale práve spevom uchvátil vtedajších námorníkov – dobyvateľov, ktorí ho vyvážali do Španielska ako zvláštny dar. Kanáriky si skoro podmanili srdcia ľudí vo svete, zvlášť na dvoroch palácov a zámožných obyvateľov. V tomto čase, pre výhodnú predajnú cenu, sa už dá hovoriť i o obchodovaní s týmito vtákmi, o určitom druhu komerčnosti, čo vo veľkom využívali práve Španieli a práve oni, vďaka veľkému dopytu vo svete, sa začali zaoberať i odchovom týchto vtákov. Za krátku dobu si vybudovali monopol v chove kanárikov, ktorý trval vyše 100 rokov. Toto sa dialo za prísne stráženými múrmi kláštorov, kde ako prví začali kanáriky chovať mnísi. Svoj monopol si Španieli strážili veľmi dobre, lebo predávali len samotných samcov, aby sa chov nešíril mimo krajinu. Samička v tom čase nebola ani nejako veľmi atraktívna, lebo nevynikala ani farbou ani spevom. Panovníci a významné osoby boli obdarovávaní samčekmi, ktorých si držali v zlatých klietkach. Každý takýto dar bol považovaný za najmilší dar, ktorý bol prejavom úcty a priateľstva. Ba dokonca niektorí panovníci a ich rodinní príslušníci sa dávali s kanárikom v zlatej klietke portrétovať alebo portrétovaným osobám sedel kanárik na pleci či na prste. Sú zachované písomností i o tom, že v XVI. storočí, ako dar dostala anglická kráľovná klietku s divými kanárikmi. Pre vysokú cenu kanárikov v danej dobe si ho mohli kúpiť len bohatí ľudia.
Vyvstáva napokon otázka, ako sa mohol chov kanárikov rozšíriť i do iných krajín, mimo Španielska, keď si tento obchod Španieli prísne strážili, keď mimo svoje územie predávali len samcov, aby sa chov ďalej nerozširoval. Je niekoľko teórií, ako sa samičky dostali ďalej mimo španielske územie. Jedná teória hovorí o tom, že samičky sa mohli odpredať spolu so samčekmi tak, že predávajúci predával príliš mladé vtáky a medzi samcami sa mohli vyskytnúť i samice, alebo zo ziskuchtivosti predávajúci predal so samcami i niekoľko samíc (cena samíc bola o 2/3 nižšia, ako cena samcov). V niektorých literatúrach sa opisuje i stroskotanie lode pri Elbe, ktorá viezla určité množstvo týchto vtáčikov a ktoré sa uvoľnili z klietok a usadili sa práve na Elbe, kde sa rozmnožili a odtiaľ sa potom dostali do Talianska. Ešte dnes na Elbe žijú kanáriky záhradné (Serinus serinus).
Ako sa rozšírili kanáriky ďalej do sveta?
Po privezení kanárikov z Kanárskych ostrovov do Španielska, sa začal po nich v tejto krajine rozširovať natoľko dopyt, že vďaka nemu sa v okolí prístavného mesta Cadiz utvorilo obchodné stredisko, ktoré tieto vtáky nakupovalo od vracajúcich sa námorníkov z Kanárskych ostrovov. Neskôr sa chovateľským strediskom v Španielsku stalo mesto Madrid, odkiaľ sa kanáriky dostali ďalej do Európy niekoľkými vetvami. Jedná vetva viedla z Madridu do Londýna, druhá z Madridu cez Paríž do Holandska a Belgicka, tretia z Madridu cez Tirolsko do Nemecka (Harzu) a Rakúska, z Nemecka do Prahy a z Rakúska do Bratislavy a napokon už vyššie opisovaný príchod kanárikov cez ostrov Elba do Talianska. Tieto kanáriky sa postupne ďalej rozmnožovali a obchod s nimi sa ďalej rozširoval, a to tak, že sa kanáriky začali vyvážať nielen do celej Európy, ale aj do Ázie a do Ameriky. Len tak pre zaujímavosť, v roku 1882 sa vyviezlo do Ameriky 120 000 samčekov a ďalej i do Južnej Afriky a Ruska.
Z histórie vieme, že kanáriky sa využívali i ako tzv. ochrancovia baníkov. Baníci si ich brávali so sebou do práce v baniach, kde kanáriky včas signalizovali hrozbu zamorenia plynom v bani. Tak sa kanárik popri svojom speve zapísal do povedomia i ako ochranca baníkov. Je nepochybné, že práve v Nemecku, v pohorí Harz, bol vyšľachtený baníkmi a ostatnými pracujúcimi ľuďmi spevavý kanárik, ktorý sa dostal do povedomia ako harzský spevavý kanárik. Kolískou spevavých kanárikov sa stalo mesto San Andreasberg so svojim okolím. Tieto kanáriky boli väčšinou zelenej farby. Harzské kanáriky sa tak skoro stali veľmi populárne a pre svoj nádherný spev boli veľmi žiadané.
Tým, že sa dopyt po kanárikoch z roka na rok zvyšoval, bolo potrebné predaj určitým spôsobom regulovať. Z toho dôvodu začali vznikať rôzne spoločnosti, ktoré sa začali zaoberať nákupom kanárikov a ich vývozom do iných krajín. Koncom 18. storočia v Tirolsku bola založená spoločnosť, ktorá sa zaoberala nákupom kanárikov z Nemecka a Švajčiarska. Nakúpených kanárikov táto spoločnosť ďalej distribuovala do Anglicka, Ruska, Egypta, Turecka, Číny i na Americký kontinent – do USA a do ďalších krajín. Veľký dopyt po kanárikoch bol dôsledkom vytvárania sa ďalších stredísk chovov, najskôr vo Schwarzwalde a neskôr v celom Nemecku, kde nadobúdal charakter veľkochovov, ktorých propagácia si vyžadovala usporiadanie výstav so zameraním na súťaž v speve. Tieto súťaže mali aj komerčný charakter. Neskôr sa chov preniesol i do iných krajín, mimo územie Nemecka.
Chov kanárikov sa z roka na rok začal intenzívne rozširovať. Preto bolo potrebné nejakým spôsobom túto činnosť taktiež riadiť. Doba intenzívneho chovu si vyžiadala združovanie chovateľov do jednotlivých chovateľských spolkov. Táto organizovanosť sa začala rozvíjať ku koncu 19. storočia a nadobudla rozmach po 1. svetovej vojne, i keď tieto spolky sa zaoberali okrem chovateľskej činnosti i činnosťou ornitologickou. Ornitológia a chovateľská činnosť chovu vtákov sa stali tak neoddeliteľnou súčasťou organizovaných chovateľov.
V Rakúsku, v mestečku Imst, v priestoroch objektu Ballhaus, vzniklo múzeum zamerané na chovateľov kanárikov a obchodníkov, ktorí s krošňou na chrbte predávali po svete týchto a iné vtáky. Odtiaľto vlastne priniesli baníci kanárikov do známeho Sant Andreasbergu v Nemecku, kde je v priestoroch baníckeho domu, vedľa šachty, najväčšie múzeum o kanárikoch. Tam sa nachádza i pomník a rodný dom Wilhelma Truteho (5. 3. 1836 - 20. 10. 1889), ktorý je považovaný za majstra chovateľov spevavých kanárikov. Múzeum prezentuje množstvo exponátov z obdobia, keď chov kanárikov prekvital.
Podľa rôznej odbornej i publikačnej literatúry je zrejmé, že v organizovanosti spolkov si najlepšie počínali českí chovatelia. Je známe, že v roku 1912 bol v Prahe založený Svaz spolků pro chov ušlechtilých kanárů v zemích koruny České se sídlem v Praze.V literatúre Chov kanárikov (Ondrej Pavliš a Alexander Ižo) sa uvádza, že zakladateľmi tohto zväzu boli I. Zemský spolok v Prahe (založený v roku 1893), Spolok v Prahe VII. a Český spolok Žižkov. Prvým predsedom sa stal prof. A. Koubek. Na schôdzi 23. 6. 1913, ako ďalej literatúra uvádza, bolo schválené vydávanie časopisu Český kanár ušlechtilý, ktorého prvým redaktorom sa stal Karel Schwager. Časopis vychádzal až do začiatku I. svetovej vojny, v tom čase ho nahradil časopis Zviřena. Publikácia ďalej uvádza, že 23. 6. 1913 bolo schválené prvé školenie posudzovateľov v speve kanárikov, pod vedením p. Knitla a v dňoch 25. – 28. 12.1913 sa uskutočnila I. zväzová výstava kanárikov v Lidovém domě v Prahe VII.
Neskôr (r. 1931) bol založený Svaz moravský v Olomoucia prvé celoštátne majstrovstvá v speve kanárikov sa uskutočnili v Prahe v roku 1937, kde sa prvým majstrom ČSR stal Vojtech Mazanec. Jeho kolekcia spevavých kanárikov dostala 332 bodov.
História organizovaného slovenského chovateľstva sa datuje do obdobia pred I. svetovou vojnou. Vtedy sa slovenskí chovatelia organizovali v rôznych drobnochovateľských spolkov na Slovensku, vyspelejší chovatelia boli organizovaní v spolkoch vo Viedni, kde už bol chov kanárikov na vysokej úrovni. Takéto združovanie chovateľov bolo v tomto období len ojedinelé a je nutné pripomenúť, že niektorí chovatelia sa združovali i v spolkoch, ktoré v tom čase vznikli v Čechách a na Morave. Slovenskí chovatelia hľadali v tom čase možnosť začleniť sa práve do spolkov v Čechách a na Morave.
Po I. svetovej vojne bol na Slovensku zriadený Prvý východoslovenský spolok chovateľov kanárikov v Košiciach.Tento spolok v roku 1925 vstúpil do Zväzu spolkov v Prahe.V roku 1947 bol tento spolok znovu založený a jeho predsedom sa stal A. Kerekeš, tajomníkom sa stal J. Tomaga. Prvá väčšia výstava na Slovensku bola v Bratislave v roku 1925, na ktorej vystavovali O. Pavliš, O. Roth, Zlatovský, Koričánek a ďalší chovatelia.
V roku 1930 sa i ostatní naši organizovaní chovatelia, z iných miest, začlenili do pražského spolku Klub pěstitelů exotického ptactva, kde bolo spolu organizovaných 117 členov z Prahy, 173 českých chovateľov, 101 členov z Moravy a 26 členov zo Slovenska. Zo slovenských chovateľov to boli napr. O. Pavliš st. a ml., Dr. O. Roth, Š. Maar, R. Valenčík, A. Lettler, J. Forisch a iní. V celej ČSR bolo približne 417 chovateľov exotických vtákov a spevavých kanárikov.
V roku 1935 bol vytvorený Prvý spolok pestovateľov kanárikov a ochrancov vtáctva krajiny slovenskej so sídlom v Bratislave, ako pobočka spolku Praha - Smíchov. Boli v ňom združení chovatelia, ktorí sa venovali chovu harzských kanárikov a ochrane vtáctva (A. Strmenský, O. Pavliš st., Š. Kreml, Š. Balog, T. Repta a ďalší). Spolok existoval do roku 1947 a chovatelia spevavých kanárikov si vytvorili svoje organizácie vo väčších mestách, a to v Bratislave, Košiciach, Trenčíne, Martine, Trnave, Novom meste nad Váhom. Chovatelia spevavých kanárikov si svoju odbornú i výstavnícku činnosť dôsledne zachovávajú doposiaľ. Každoročné striedavo organizujú majstrovstvá v speve ušľachtilých kanárikov v Česku a na Slovensku. Túto chovateľskú súdržnosť a tradíciu, medzi slovenskými a českými chovateľmi spevavých kanárikov, im môžu závidieť všetky chovateľské zoskupenia. Lebo doposiaľ ju majú na dobrej odbornej úrovni a hlavne nad osobnými problémami členov i funkcionárov, kde v prvom rade prevláda chovateľská činnosť a odbornosť.
V roku 1939, Mníchovskou dohodou, došlo k rozdeleniu ČSR na tzv. Slovenský štát a Protektorát Čechy, Morava. Tým prakticky až do ukončenia II. svetovej vojny boli znemožnené užšie kontakty medzi slovenskými a českými chovateľmi. Na oboch stranách nastalo obdobie stagnácie. Koniec vojny tieto kontakty znovu oživil a dá sa povedať, že sa začali sľubne rozvíjať.
V rokoch 1935 – 1945 sa na Slovensku konali rôzne propagačné výstavy so zameraním na chov kanárikov, v Bratislave, Prievidzi, Banskej Bystrici a v iných mestách. V rokoch 1937 – 1945 sa takéto výstavy konali na Dunajskom veľtrhu. Prvé posudzovanie spevu kanárikov sa uskutočnilo v roku 1937. Bolo spojené s propagačnou výstavou v Bratislave. Spev posudzoval p. Kocanda z Viedne. Od roku 1936 – 1980 sa pravidelne konali výstavy v súťaži spevu kolekcií na Slovensku. Od roku 1980 sa výstavy a súťaž v speve spevavých kanárikov začali konať i v kategórii jedincov. V roku 1938 sa konalo druhé posúdenie v speve taktiež v Bratislave, ktoré posudzoval p. Mache z Viedne. V roku 1946 sa konali celoštátne majstrovstvá v speve kanárikov, na ktorých sa zúčastnili i chovatelia zo Slovenska. Najväčšie úspechy slovenských chovateľov v tomto odvetví boli dosiahnuté v r. 1946, kde O. Pavliš st. obsadil 2. miesto (kolekcia 336 bodov), v r. 1951 Ing. J. Gouth obsadil 3. miesto (kolekcia 331 bodov). Dá sa povedať, že od roku 1946, celoštátna súťaž kanárikov v speve sa konala každý rok a koná sa až doposiaľ.
Po roku 1945 bola na Slovensku utvorená ústredná chovateľská organizácia pod názvom Ústredie slovenských spolkov chovateľov drobného hospodárskeho zvieratstva so sídlom v Bratislave. Ústredie združovalo všetky miestne spolky na Slovensku a riadilo ich činnosť. V tom čase neexistovali žiadne okresné či krajské orgány. V ČSR takto časom vznikol (pravdepodobne v roku 1949) Československý zväz chovateľov drobného hospodárskeho zvieratstva(ČSCHDHZ), ktorý sa stal súčasťou Národného frontu a združoval všetkých organizovaných chovateľov v ČSR. Sídlo bolo v Prahe, kde bol vytvorený Ústredný výbor tohto zväzu, pod ktorý podliehali vznikajúce Základné organizácie (ZO). Neskôr bola vytvorená ich štruktúra, kde jednotlivé ZO boli v rámci štruktúry zaradené do jednotlivých Okresných výborovv rámci územnej celistvosti štátu.
V októbri roku 1957 bol ustanovený jednotný Československý zväz chovateľov drobného hospodárskeho zvieratstva. Od svojho ustanovenia začal združovať chovateľov hrabavej a vodnej hydiny, králikov, holubov, chovateľov spevavých kanárikov a okrasného (cudzokrajného) vtáctva, kôz a oviec, psov, mačiek kožušinových zvierat, akváriových rybiek a teráriových zvierat.
19. 4. 1968 – Plenárne zasadnutie SV ČSZCHDZ (Slovenského výboru Československého zväzu chovateľov drobných zvierat), sa konalo dňa 19. apríla 1968. Účastníci zasadnutia jednomyseľne schválili návrh predsedníctva Slovenského výboru ČSZCHDZ na osamostatnenie Slovenského výboru ČSZCHDZ.
Ďalším významným bodom rokovania bol návrh na zriadenie chovateľskej stanice. Uskutočnenie tohto zámeru malo umožniť každoročne získať zo zväzovej chovateľskej stanice tisíce kurčiat a násadových vajec viacerých plemien hydiny, mláďat králikov a holubov. Zariadenie malo prispieť k ďalšiemu rozvoju chovu čistokrvnej hydiny, králikov i holubov.
9. 2. 1969 - Uskutočnil sa Ustanovujúci zjazd Slovenského zväzu drobnochovateľov so sídlom v Bratislave. Účastníci schválili nové Stanovy SZD a členov Ústredného výboru Slovenského zväzu drobnochovateľov pre funkčné obdobie 1969 – 1974. Adresa ÚV SZD, sekretariátu, bola Pugačevova ul. 2, Bratislava. Spomeňme na tomto mieste aspoň novozvolených členov predsedníctva:
predseda Ľudovít Žákovic, Bratislava,
podpredseda Ladislav Štefanovič, Košice,
podpredseda Štefan Latka, Žilina,
tajomník Ján Hanuška, Bratislava,
ekonóm Ján Hlavatý, Bratislava,
kultúra a propagácia Štefan Maar, Bratislava,
organizačný referent Michal Tatranský, Michaľany,
referent pre koordináciu odborností Róbert Zacharides, Vrútky,
plánovací referent Ján Studený, Dunajov, okres Čadca.
V prvom polroku 1969 bola dokončená a odovzdaná na používanie budova Slovenského zväzu chovateľov na ul. G. Steinera 44, dnes Krížna 44, do ktorej sa presťahoval sekretariát ÚV SZD z Pugačevovej ul. 2, Bratislava.
Vedúcim odborného oddelenia bol menovaný Štefan Maar, ďalší pracovníci, odborní referenti, boli tajomníci odborných komisií. Štefan Maár okrem vedúcej funkcie bol aj tajomníkom holubiarskej, kanárikárskej a exotárskej odbornej komisie UV SZD. Predsedom exotárskej komisie sa stal Rudolf Valenčík z Nitry, predsedom kanárikárskej komisie Ondrej Kavečanský z Bratislavy.
9. – 10. 11. 1974 – uskutočnil sa I. zjazd Slovenského zväzu drobnochovateľov (SZD) (Chovateľ č. 11/2017).
Šesťdesiate roky a zvlášť obdobie po roku 1968, boli roky, kedy sa chovatelia museli uspokojiť s tým, čo sa chovalo v socialistických krajinách. Odborná chovateľská literatúra bola málo dostupná, zvlášť o chove exotického vtáctva. Preto chovatelia vedomosti a chovateľské skúseností čerpali od starších, skúsenejších chovateľov, resp. z článkov v chovateľských časopisoch, v ktorých niektorí zo skúsenejších chovateľov publikovali.
V tomto období bolo veľmi náročné viesť záujmovú organizáciu. Pomoc bola získavaná od skúsených chovateľov, a to hlavne českých a moravských, ktorí boli v tejto oblasti pred nami o niekoľko rokov. Pomocnú ruku slovenským chovateľom, v tom čase, poskytli páni W. Wiener, R. Sedláček, Z. Veger, O. Šťastný, S. Vlasák, neskôr J. Halamíček, Z. Krátky, Z. Zbraněk, R. Vít, J. Ryška, J. Klaška, R. Sedláček a iní. V tom čase bol v Čechách už vyspelejší zbor posudzovateľov exotického vtáctva. Na jeho čele stál Walter Wiener. Bol na toto obdobie veľmi vyspelým chovateľom, vedel sa dobre orientovať v oblasti genetiky exotického vtáctva, ale hlavne v genetike farebných a postavových kanárikov.
Koncom rokov sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych, dochádzalo na Slovensku k rozmachu chovu farebných a postavových kanárikov a začínali byť i prvé náznaky dobrých chovov európskej fauny. V dňoch 24. 1. – 3. 2. 1980 sa v ČSSR (v Olomouci) uskutočnil 28. svetový šampionát vtáctva C.O.M., po ktorom v ČSSR nastal určitý zlom i v chove farebných a postavových kanárikov, európskej fauny a krížencov. Domáce prostredie sme naplno využili. Na šampionáte boli vykonané skúšky na medzinárodných posudzovateľov, kde za ČSSR, po úspešnom zvládnutí skúšok pred medzinárodnou komisiou, bolo niekoľko národných posudzovateľov menovaných za medzinárodných.
Na šampionáte niekoľkí chovatelia využili domáce prostredie a do svojich chovov si kúpili dobrý chovný materiál od zahraničných vystavovateľov, čo bolo prínosom najmä pre ďalší chov farebných i postavových kanárikov. Na tomto šampionáte vystavovalo 280 chovateľov z ČSSR, z toho 20 chovateľov zo Slovenska, medzi ktorými boli i chovatelia farebných, postavových kanárikov a krížencov. Farebných kanárikov, medzi inými, vystavovali Š. Čonka z Michaloviec (1 kolekcia žlté neintenzívne – 86, 88, 88,0 = 260 b a tri jedince – 86, 80 a 80 b), Ing. K. Pavelka z Michaloviec (1 kolekcia oranžové neintenzívne – 81, 80, 79, 83 = 325 b a tri jedince 86, 81 a 78 b), J. Jung z Novej Dubnice (81, 81, 82, 83, 88 b za farebné kanáriky, 81 b za postavové kanáriky – nemecký chochlatý), V. Tajnai zo Zvolena (83, 83 – FK a 83, 86 b za krížence stehlík pestrý x FK a FK x stehlík pestrý), Dr. P. Kaňuščák a B. Chudada z Piešťan (1 kolekcia krížencov FK x konôpka žltozobá 86, 84, 82, 80 = 332 b). Až na vtáky, ktoré dosiahli 86 a viac bodov (8 z 28 vystavených) môžeme povedať, že vystavené vtáky zo Slovenska, na tomto šampionáte boli podpriemerné. Boli vyzvaní i ostatní členovia Klubu chovateľov farebných kanárikov, aby sa zúčastnili so svojimi vtákmi na tomto šampionáte, lenže prehodnotiac kvalitu svojich chovov, ktorá na tak prestížnom podujatí by im úspech nepriniesla, rozhodli sa, že sa na podujatí ako vystavovatelia nezúčastnia, aby si neutŕžili medzinárodnú blamáž, čo sa neskôr ukázalo z ich strany, ako prezieravé. Práve na tomto šampionáte sa ukázala kvalita chovov slovenských a českých chovateľov. Svetový šampionát v Olomouci tak pravdivo poukázal na nedostatky v chovoch našich chovateľov a zároveň poukázal i na ďalšiu možnosť smerovania v tejto oblasti.
Iná situácia bola v skupine spevavých kanárikov. Na tomto šampionáte vystavovalo 110 chovateľov z ČSSR, v skupine kanárik spevavý harzský, z toho 11 vystavovateľov zo Slovenska. I. miesto obsadil Rudolf Scholz, ČR za kolekciu (90, 90, 90, 90 = 360 b), III. miesto obsadil Jiří Vrňata, ČR (90, 89, 90, 89 + 2 = 360 bodov). Najlepšie zo slovenských chovateľov boli hodnotení J. Kufner (89, 88, 89, 89 + 2 = 357 b), J. Štefanovič (88, 87, 86, 85 = 346 b a 87, 87, 89, 89 + 3 = 355 b) a J. Janík (84, 86, 88, 85 = 323 b).
Kým do roku 1980 zo skupiny kanárikov napredovali spevavé kanáriky, ktoré si svoj štandard udržiavali na veľmi dobrej úrovni a udržiavajú si ho i v súčasnosti, môžeme hovoriť, že osemdesiate roky, roky po SŠ v Olomouci, otvorili novú éru v ČSSR, éru rozvoja farebných, postavových kanárikov, európskej fauny a krížencov. V roku 1980 sa začala plne realizovať myšlienka z roku 1979, keď skupina chovateľov farebných kanárikov z Michaloviec, prejavila snahu založiť Klub chovateľov farebných kanárikov.V tom čase už existoval podobný klub na Morave so sídlom v Brne (Klub chovatelů barevních, postavových kanárů a kříženců), ktorý dobre pracoval, čo bolo vidieť i na výsledkoch v chovoch členov tohto klubu, ktoré boli prezentované na rôznych výstavách v rámci ČSSR.
V septembri v roku 1979 bola v Michalovciach usporiadaná výstava farebných kanárikov za účelom propagácie chovov pred verejnosťou a predovšetkým, aby ukázali komisii pre chov exotického vtáctva ÚV SZD Bratislava, že v Michalovciach je dostatočná členská základňa a dostatočné množstvo FK, čo by mohlo byť zárukou vzniku vyššie spomínaného klubu. Na tejto výstave posudzoval J. Jung, ktorý najvyšším počtom 90 b ohodnotil dominantne bielo-čierneho kanárika chovateľa M. Vojníka. Komisia okrem výstavy navštívila i niekoľkých chovateľov doma, kde si jej členovia prezreli ich chovy.
V roku 1980 bol Klub chovateľov farebných kanárikovso sídlom v Michalovciach oficiálne založený na základe súhlasu ÚV SZD Bratislava. Len tak pre informáciu, kým v roku 1986 k 31. 12. malo zaplatené členské príspevky 101 členov klubu, v roku 2012 (k 31. 12. 2012) malo vyrovnané členské len 22 členov. V roku 1989 bol názov klubu rozšírený o postavové kanáriky a krížence (Klub chovateľov farebných, postavových kanárikov a krížencov).K premenovaniu klubu došlo po 30. 6. 1989, kedy bolo sídlo klubu z Michaloviec prenesené do Spišskej Novej Vsi. Prvým predsedom klubu v roku 1980 sa stal Ing. Karol Pavelka (Michalovce), tajomníkom Jozef Dobrocký (Sedliská, okr. Vranov nad Topľou), pokladníkom Michal Vojník (Michalovce). Ešte v tomto roku nadviazali členovia klubu kontakt s Maďarskými chovateľmi a členmi Klubu chovateľov farebných, postavových kanárikov a krížencov v Brne a zúčastnili sa na výstavách v Budapešti i v Brne.
Sprava - P. Forisch, predseda zboru posudzovateľov, M. Maškulka, predseda exotárskej komisie ÚV SZD, Ing. K. Pavelka, neskorší predseda klubu FK, J. Dobrocký, neskorší tajomník klubu FK a M. Vojník, neskorší pokladník klubu FK.
Členovia ústrednej odbornej komisie a zakladajúci členovia klubu na Zemplínskej Šírave pri Michalovciach.
Sprava P. Forisch a M. Maškulka u chovateľa M. Vojníka.
V roku 1980 bola nadviazaná spolupráca medzi Národným chovateľským zväzom v Maďarsku a medzi Klubom chovateľov farebných, postavových kanárikov a krížencov v Brne s Klubom farebných kanárikov v Michalovciach. V roku 1981 sa uskutočnila 1. oblastná zemplínska výstava exotického vtáctva a I. majstrovstvá SR farebných kanárikov. Prvým Majstrom SR 1981vo farebných kanárikoch sa stal F. Vachálek. ÚV SZD tento titul prijal s nevôľou a mal voči nemu výhrady.
V roku 1982 sa uskutočnila 2. oblastná zemplínska výstava exotického vtáctva a II. majstrovstvá SR farebných kanárikov. Zúčastnili sa aj chovatelia z družobného Brna a Maďarska, aj chovatelia z Rumunska, ktorých viedol Pascui I. Oszkár.Majstrom SR 1982 sa stal p. Lysý.
V roku 1983 sa uskutočnila 3. oblastná zemplínska výstava exotického vtáctva a III. majstrovstvá SR farebných kanárikov. Majstrom SR 1983 sa stal O. Hatala a v roku 1984 bola 4. oblastná Zemplínska výstava exotického vtáctva a Majstrovstvá SR, Majstrom SR sa stal D. Drozda.
V roku 1989 pretiekla trpezlivosť i funkcionárom SZD v Bratislave. V dôsledku poukazovania na nedostatky vo vedení evidencie a hospodárenia s prostriedkami klubu, nechali danú skutočnosť prešetriť (1989) Ústrednou Revíznou Komisiou SZD (dva roky po podanej oficiálnej sťažnosti z r. 1987). Po zhodnotení kontroly a potvrdení na poukazované nedostatky rozhodli sa zmeniť sídlo klubu. Klub bol v roku 1989 (dňom 30. 6. 1989) premiestnený do Spišskej Novej Vsi, kde za predsedovania Jána Kačmarika existoval až do r. 1997. V roku 1997 sa funkcionári OV SZD Spišská Nová Ves rozhodli nepokračovať v ďalšom vedení klubovej činnosti, lebo vedenie takejto organizácie po roku 1989 už nebolo jednoduché, preto ponúkli premiestnenie sídla klubu. Nikto sa nechcel podujať viesť tento klub. Preto bol v roku 1997, vraj ako východisko z núdze, premiestnený do Bratislavy. Klub prestal postupom času vyvíjať akúkoľvek činnosť (výstavníctvo, členské schôdze, informovanosť chovateľov a pod.) a túto nevyvíjal až do roku 2012.
Z roka na rok ubúdalo chovateľov kanárikov – starí odchádzajú a mladí prestávali mať záujem o chovateľstvo. I napriek týmto negatívnym skúsenostiam mi nedá vysloviť presvedčenie, že je to len jav dočasný a že táto chovateľská kríza pominie. Ostáva len dúfať, že raz k tomu dôjde. Chov kanárikov je zaujímavý, stále sa tu niečo deje a objavujú sa stále nové farebné rázy i plemená. Že toto želanie sa čiastočne už začalo napĺňať, potvrdzuje skutočnosť, 7. 10. 2012, po neúspešnom stretnutí dňa 27. 5. 2012 v Nitre, sa na výstave ORNITA v Trenčianskej Turnej stretla skupina 22 chovateľov farebných a postavových kanárikov. Došlo tu k významnému posunu. Na tomto podujatí boli zvolení predbežní funkcionári Klubu. Za predsedu bol zvolený Miroslav Kozej z Martina, konateľom sa stal Karol Podolinský z Kežmarku a členom výboru Jozef Opálka z Terchovej.
(Pokračovanie)
